Segregácia, vylúčenie, integrácia alebo inklúzia prisťahovalcov a vojnových utečencov? Čo chce vlastne Slovensko dosiahnuť? Čo je pre nás ekonomicky výhodnejšie a tiež dlhodobo udržateľnejšie? A čo je správne z morálneho aj spoločenského hľadiska?
Vojna priniesla migračnú krízu, ktorá môže oslabiť alebo posilniť Slovensko. Život nie je rozprávka, v ktorej je všetko len čierne alebo biele, správne alebo nesprávne, ľudia sú zlí alebo dobrí. Život je rôznofarebný a ukazuje nám rôzne uhly pohľadu. Úlohou verejných činiteľov, významných a uznávaných osobností je naznačiť piliere pre nás, ukázať cestu a povedať spoločný názor. A to bez obáv a s istotou v hlase. Ide o názor a následný test reakcie verejnosti s úpravou postupov. Treba vedieť hlas národa vypočuť a mať odvahu zastupovať ho aj v časoch vojny, ako to predvádzajú Ukrajinci na svojom území.
Chvalabohu nám na Slovensku nepadajú bomby na hlavy. Prišlo k nám však približne sto tisíc odídencov, tretina z toho do Bratislavy. Z Bratislavského kraja sa stáva internacionálna oblasť so skoro 8-percentným podielom obyvateľov z cudziny. Na konci roka 2022 sme evidovali skoro 280-tisíc cudzincov s pobytom na Slovensku. V praxi vnímam asi všetky formy spolužitia s cudzincami a to od separácie až po inklúziu. Zodpovední by si mohli konečne uvedomiť, keďže to môžu vidieť na vlastné oči, že na Slovensku vzniká nová, vojnou ovplyvnená, medzinárodná spoločnosť.
Deti
Je zrejmé, že školstvo a vzdelanie by malo byť inkluzívne. Vedie sa o tom dosť veľa diskusií široko podporovaných odbornou verejnosťou. Inklúzia je najprirodzenejšia forma spolužitia, vďaka ktorej dokážu cudzinci splynúť s celou spoločnosťou, a nestávajú sa iba súčasťou skupiny, ktorá sa ich inakosti prispôsobí (integrácia). Deti vedia spracovať zmeny oveľa efektívnejšie a hravo. Podľa štatistík asi 10-tisíc detí odídencov už navštevuje slovenské školy. Bohužiaľ, ďalších desaťtisíc do školy nechodí vôbec. A tým sú automaticky oni aj ich rodičia vylúčení z našej komunity. Nemali by sme ich separovať (vojnové triedy), ale skôr integrovať, ideálne zabezpečiť im inklúziu do nášho prostredia. Len tak získa celá naša detská generácia.
Možno si len neuvedomujeme, že integrácia obsahuje prvok nadradenosti, aj keď v mene podpory a pomoci iným. Inklúzia je úplne inovatívna myšlienka nie prispôsobenia sa, ale vnímania hocijakej odlišnosti v zmysle posilnenia celej komunity. Ženy a deti, ktoré neplánovane prišli k nám, majú obrovský potenciál práve na inklúziu a naša spoločnosť by mohla z celej situácie vyťažiť.
Preto navrhujem reálne riešenia a metódy inklúzie ukrajinských detí do nášho spoločenstva. Ako napríklad školenia pre učiteľov, ktoré môžu využívať inkluzívne metódy výučby deti cudzincov.
Matky detí
S deťmi prichádzajú aj ich matky. Často ide o vysokoškolsky vzdelané ženy, učiteľky, zdravotníčky alebo manažérky. Slovensko ešte v roku 2016 postavilo neprekonateľné bariéry pri príchode zdravotníkov zo zahraničia, a tak ich bohužiaľ vylúčilo z medicínskej komunity. Čo je jasná ukážka segregácie. Od marca 2022, avšak len kvôli vojne, sa ten stav podarilo mierne zmeniť. Bohužiaľ, plnohodnotne ich neintegrujeme a to v časoch, keď ich veľmi potrebujeme.
To isté platí o učiteľoch. Ako je možné, že máme nedostatok učiteľov na našich školách a stále máme prebytok nezamestnaných učiteľov z Ukrajiny, ktorí by sa vedeli ihneď venovať ukrajinským deťom a tak zmierniť tlak na slovenských učiteľov? Kto má povedať a uchopiť myšlienku, že ukrajinskí odborníci nie sú zlo, ale pomoc. Že ich môžeme integrovať, aj keď plná inklúzia v tomto prípade na rozdiel od detí, je oveľa náročnejšia.
Medzi odídencami sú aj podnikatelia, ktorí by sa aj radi integrovali na spoločný trh, ale nemôžu. Pretože so štatútom odídenca nie je možné podnikať, museli by získať pobyt. Práve byrokratické prekážky mnohých z nich tlačia k exklúzii, teda k návratu domov, aj keď im tam hrozí nebezpečenstvo. Pritom nové produkty a služby by nám mohli pomôcť zvýšiť naše HDP a tak trochu zmierniť dopady covidu a vojny na našu ekonomiku.
Chvalabohu nám na Slovensku nepadajú bomby na hlavy. Prišlo k nám však približne sto tisíc odídencov, tretina z toho do Bratislavy. Z Bratislavského kraja sa stáva internacionálna oblasť so skoro 8-percentným podielom obyvateľov z cudziny. Na konci roka 2022 sme evidovali skoro 280-tisíc cudzincov s pobytom na Slovensku. V praxi vnímam asi všetky formy spolužitia s cudzincami a to od separácie až po inklúziu. Zodpovední by si mohli konečne uvedomiť, keďže to môžu vidieť na vlastné oči, že na Slovensku vzniká nová, vojnou ovplyvnená, medzinárodná spoločnosť.
Deti
Je zrejmé, že školstvo a vzdelanie by malo byť inkluzívne. Vedie sa o tom dosť veľa diskusií široko podporovaných odbornou verejnosťou. Inklúzia je najprirodzenejšia forma spolužitia, vďaka ktorej dokážu cudzinci splynúť s celou spoločnosťou, a nestávajú sa iba súčasťou skupiny, ktorá sa ich inakosti prispôsobí (integrácia). Deti vedia spracovať zmeny oveľa efektívnejšie a hravo. Podľa štatistík asi 10-tisíc detí odídencov už navštevuje slovenské školy. Bohužiaľ, ďalších desaťtisíc do školy nechodí vôbec. A tým sú automaticky oni aj ich rodičia vylúčení z našej komunity. Nemali by sme ich separovať (vojnové triedy), ale skôr integrovať, ideálne zabezpečiť im inklúziu do nášho prostredia. Len tak získa celá naša detská generácia.
Možno si len neuvedomujeme, že integrácia obsahuje prvok nadradenosti, aj keď v mene podpory a pomoci iným. Inklúzia je úplne inovatívna myšlienka nie prispôsobenia sa, ale vnímania hocijakej odlišnosti v zmysle posilnenia celej komunity. Ženy a deti, ktoré neplánovane prišli k nám, majú obrovský potenciál práve na inklúziu a naša spoločnosť by mohla z celej situácie vyťažiť.
Preto navrhujem reálne riešenia a metódy inklúzie ukrajinských detí do nášho spoločenstva. Ako napríklad školenia pre učiteľov, ktoré môžu využívať inkluzívne metódy výučby deti cudzincov.
Matky detí
S deťmi prichádzajú aj ich matky. Často ide o vysokoškolsky vzdelané ženy, učiteľky, zdravotníčky alebo manažérky. Slovensko ešte v roku 2016 postavilo neprekonateľné bariéry pri príchode zdravotníkov zo zahraničia, a tak ich bohužiaľ vylúčilo z medicínskej komunity. Čo je jasná ukážka segregácie. Od marca 2022, avšak len kvôli vojne, sa ten stav podarilo mierne zmeniť. Bohužiaľ, plnohodnotne ich neintegrujeme a to v časoch, keď ich veľmi potrebujeme.
To isté platí o učiteľoch. Ako je možné, že máme nedostatok učiteľov na našich školách a stále máme prebytok nezamestnaných učiteľov z Ukrajiny, ktorí by sa vedeli ihneď venovať ukrajinským deťom a tak zmierniť tlak na slovenských učiteľov? Kto má povedať a uchopiť myšlienku, že ukrajinskí odborníci nie sú zlo, ale pomoc. Že ich môžeme integrovať, aj keď plná inklúzia v tomto prípade na rozdiel od detí, je oveľa náročnejšia.
Medzi odídencami sú aj podnikatelia, ktorí by sa aj radi integrovali na spoločný trh, ale nemôžu. Pretože so štatútom odídenca nie je možné podnikať, museli by získať pobyt. Práve byrokratické prekážky mnohých z nich tlačia k exklúzii, teda k návratu domov, aj keď im tam hrozí nebezpečenstvo. Pritom nové produkty a služby by nám mohli pomôcť zvýšiť naše HDP a tak trochu zmierniť dopady covidu a vojny na našu ekonomiku.
Inklúzia predstavuje nový pohľad na spoločnosť a vyžaduje si komplexné a premyslené systémové zmeny zasahujúce nielen školstvo, ale aj oblasť zdravotníctva, podnikania alebo práce. Len tak ukrajinské deti dostanú možnosť byť rovnoprávnymi účastníkmi vzdelávacieho procesu a ich rodičia v slovenskom hospodárstve.
Aktuálne články Alony Kurotovej sú dostupné aj na dennikn.sk