Venujem sa problematike detí cudzincov na Slovensku a veľmi ma prekvapuje, že deti Slovákov, ktorí sa vracajú na Slovensko zo zahraničia, sú často v ešte zložitejšej situácii než cudzinci. Čakáme rodiny, vracajúce sa z Anglicka po Brexite, s otvoreným naručím?
Je samozrejmé, že dieťa, ktoré sa narodí v zahraničí rodičom alebo jednému z rodičov zo Slovenska, väčšinou získava aj slovenské občianstvo. U občanov Slovenskej republiky sa automatický predpokladá, že slovenský jazyk ovládajú aj keď sa narodili v zahraničí. Bohužiaľ nie vždy to tak je a, čo je dôležité, nie sú nastavené mechanizmy, ako takým rodinám umožniť zvládnuť adaptačnú bariéru pri návrate ich detí do domoviny. Ako keby sme ich tu nechceli.
Komisionálna skúška
Každý žiak, ktorý plní školskú dochádzku v zahraničí, môže na základe žiadosti jeho zákonného zástupcu vykonať komisionálnu skúšku za ročníky, ktoré uvedie v žiadosti. Dieťa bude zaradené do príslušnej triedy na základe výsledkov skúšky. Samozrejme, keď dieťa neovláda slovenský jazyk, alebo ho ovláda horšie, je preňho veľmi problematické urobiť skúšku. Pre dieťa je to veľký stres, veď dosť často ani nerozumie otázke. Preto sa také deti presúvajú o ročník alebo aj 2 ročníky nižšie, aby sa najprv naučili po slovensky. Tak 6 ročné zrelé dieťa sa môže dostať do škôlky a 11 ročné dieťa byť zaradené do 4. triedy. To isté sa deje s cudzincami s jednou výnimkou. Nenútia ich aby robili komisionálne skúšky, úplné stačí vysvedčenie zo zahraničnej školy a už do nejakého ročníka budú zaradené, keďže povinná školská dochádzka platí aj pre nich. Pravda je, že aj cudzincov zvyknú zaraďovať o 1-2 ročníkov nižšie, čim prehlbujú stres z presťahovania sa. Dieťa sa logický pýta, čo som zlé urobilo, že opakujem ročník?
Slováci musia vedieť po slovensky
Predpokladá sa, že každý občan Slovenskej republiky automaticky vie po slovensky. Čo má svoju logiku. Ale, bohužiaľ, žiadny právny predpis neustanovuje postup pri plnení školskej dochádzky na Slovensku dieťaťom so slovenským občianstvom, ktoré prišlo zo zahraničia, kde sa vzdelávalo v tamojšom jazyku. Je v záujme rodiča, aby jeho dieťa aj v zahraničí vedelo po slovensky. Nie všetci rodičia však na to myslia, alebo nie sú z rôznych dôvodov schopní naučiť dieťa to, čo by sa naučilo v slovenskej škole. Dieťa v zahraničnej škole môže aj excelovať, ale je pochopiteľné, že môže mať problémy so slovenskou terminológiou, nemusí poznať, napríklad, chemické prvky, a už vôbec nie nejaké príslovkové určenia či slovesno-menné prísudky. Problém však je, že škola mu v tom nemusí, ale ani nevie pomôcť. Škola nemá na to prostriedky, metodické umiernenia a ani postupy. Zákon jednoducho na taký prípad nemyslel.
Čo sa týka detí cudzincov, v zákone to je upravené. Školy majú právo, podľa zákona, organizovať základné a rozširujúce kurzy, ktoré zaplatí Ministerstvo školstva, ak o to požiada rodič. Prax je ale taká, že daná možnosť sa v plnej miere nevyužíva ani pri cudzincoch, keďže o nej jednoducho nevedia rodičia ale ani riaditelia škôl. Základný a rozširujúci kurz ale nie je žiadna učebnica. Ide o vzdelávací štandard, ktorý môže slúžiť ako inšpirácia pri zostavovaní študijných osnov a v praxi sa málo využíva, každý učiteľ si pripravuje študijné materiály sám.
Hodnotenie žiakov
Známky sú pre deti veľmi dôležitým nástrojom motivácie ale aj naopak, môžu sa stať strašiakom a nočnou morou žiakov, ktorí práve prekonávajú jazykovú bariéru a adaptáciu v novom štáte. Cudzinci sa prvý rok nehodnotia, príp. nemôžu dostať známku, ktorá bude nižšia ako bola vo vysvedčení z domovskej krajiny. Cudzinci so slovenským občianstvom také pravidlo nemajú… Je to pomerne nespravodlivé. Deti sú veľmi citlivé po presťahovaní sa na Slovensko a je často potrebné, aby dieťa dostávalo psychologickú podporu. Buď v spolupráci s centrom pedagogicko-psychologického poradenstva alebo aj asistenta učiteľa a to tak, aby sa mu nezhoršil prospech.
Na riešenie tohto stavu je potrebná nielen učebnica slovenčiny pre deti cudzincov a krajanov, ktorá už vzniká vďaka nadšencom, ktorí sa do tohto projektu pustili vďaka eurofondom, ale aj zmena školského zákona a to tak, aby deti – slovenskí občania, ktorí sa vzdelávali v zahraničí dostali podporu. A nie odpor po príchode na Slovensko. Pomohlo by, keby spísali metodické pokyny pre školy, aby sa s daným problémom nevyrovnávali samostatne.
Veď sa všetci tešíme, že sa naši občania s deťmi vracajú domou! Vraj máme demografickú krízu. Ak ale neexistuje systém na začlenenie slovenských detí do školského procesu, nemôžeme očakávať, že by k nám začali prichádzať vo väčšom počte.
Je samozrejmé, že dieťa, ktoré sa narodí v zahraničí rodičom alebo jednému z rodičov zo Slovenska, väčšinou získava aj slovenské občianstvo. U občanov Slovenskej republiky sa automatický predpokladá, že slovenský jazyk ovládajú aj keď sa narodili v zahraničí. Bohužiaľ nie vždy to tak je a, čo je dôležité, nie sú nastavené mechanizmy, ako takým rodinám umožniť zvládnuť adaptačnú bariéru pri návrate ich detí do domoviny. Ako keby sme ich tu nechceli.
Komisionálna skúška
Každý žiak, ktorý plní školskú dochádzku v zahraničí, môže na základe žiadosti jeho zákonného zástupcu vykonať komisionálnu skúšku za ročníky, ktoré uvedie v žiadosti. Dieťa bude zaradené do príslušnej triedy na základe výsledkov skúšky. Samozrejme, keď dieťa neovláda slovenský jazyk, alebo ho ovláda horšie, je preňho veľmi problematické urobiť skúšku. Pre dieťa je to veľký stres, veď dosť často ani nerozumie otázke. Preto sa také deti presúvajú o ročník alebo aj 2 ročníky nižšie, aby sa najprv naučili po slovensky. Tak 6 ročné zrelé dieťa sa môže dostať do škôlky a 11 ročné dieťa byť zaradené do 4. triedy. To isté sa deje s cudzincami s jednou výnimkou. Nenútia ich aby robili komisionálne skúšky, úplné stačí vysvedčenie zo zahraničnej školy a už do nejakého ročníka budú zaradené, keďže povinná školská dochádzka platí aj pre nich. Pravda je, že aj cudzincov zvyknú zaraďovať o 1-2 ročníkov nižšie, čim prehlbujú stres z presťahovania sa. Dieťa sa logický pýta, čo som zlé urobilo, že opakujem ročník?
Slováci musia vedieť po slovensky
Predpokladá sa, že každý občan Slovenskej republiky automaticky vie po slovensky. Čo má svoju logiku. Ale, bohužiaľ, žiadny právny predpis neustanovuje postup pri plnení školskej dochádzky na Slovensku dieťaťom so slovenským občianstvom, ktoré prišlo zo zahraničia, kde sa vzdelávalo v tamojšom jazyku. Je v záujme rodiča, aby jeho dieťa aj v zahraničí vedelo po slovensky. Nie všetci rodičia však na to myslia, alebo nie sú z rôznych dôvodov schopní naučiť dieťa to, čo by sa naučilo v slovenskej škole. Dieťa v zahraničnej škole môže aj excelovať, ale je pochopiteľné, že môže mať problémy so slovenskou terminológiou, nemusí poznať, napríklad, chemické prvky, a už vôbec nie nejaké príslovkové určenia či slovesno-menné prísudky. Problém však je, že škola mu v tom nemusí, ale ani nevie pomôcť. Škola nemá na to prostriedky, metodické umiernenia a ani postupy. Zákon jednoducho na taký prípad nemyslel.
Čo sa týka detí cudzincov, v zákone to je upravené. Školy majú právo, podľa zákona, organizovať základné a rozširujúce kurzy, ktoré zaplatí Ministerstvo školstva, ak o to požiada rodič. Prax je ale taká, že daná možnosť sa v plnej miere nevyužíva ani pri cudzincoch, keďže o nej jednoducho nevedia rodičia ale ani riaditelia škôl. Základný a rozširujúci kurz ale nie je žiadna učebnica. Ide o vzdelávací štandard, ktorý môže slúžiť ako inšpirácia pri zostavovaní študijných osnov a v praxi sa málo využíva, každý učiteľ si pripravuje študijné materiály sám.
Hodnotenie žiakov
Známky sú pre deti veľmi dôležitým nástrojom motivácie ale aj naopak, môžu sa stať strašiakom a nočnou morou žiakov, ktorí práve prekonávajú jazykovú bariéru a adaptáciu v novom štáte. Cudzinci sa prvý rok nehodnotia, príp. nemôžu dostať známku, ktorá bude nižšia ako bola vo vysvedčení z domovskej krajiny. Cudzinci so slovenským občianstvom také pravidlo nemajú… Je to pomerne nespravodlivé. Deti sú veľmi citlivé po presťahovaní sa na Slovensko a je často potrebné, aby dieťa dostávalo psychologickú podporu. Buď v spolupráci s centrom pedagogicko-psychologického poradenstva alebo aj asistenta učiteľa a to tak, aby sa mu nezhoršil prospech.
Na riešenie tohto stavu je potrebná nielen učebnica slovenčiny pre deti cudzincov a krajanov, ktorá už vzniká vďaka nadšencom, ktorí sa do tohto projektu pustili vďaka eurofondom, ale aj zmena školského zákona a to tak, aby deti – slovenskí občania, ktorí sa vzdelávali v zahraničí dostali podporu. A nie odpor po príchode na Slovensko. Pomohlo by, keby spísali metodické pokyny pre školy, aby sa s daným problémom nevyrovnávali samostatne.
Veď sa všetci tešíme, že sa naši občania s deťmi vracajú domou! Vraj máme demografickú krízu. Ak ale neexistuje systém na začlenenie slovenských detí do školského procesu, nemôžeme očakávať, že by k nám začali prichádzať vo väčšom počte.
Aktuálne články Alony Kurotovej sú dostupné aj na dennikn.sk