Lekár, ktorý získal vzdelanie mimo EÚ má komplikovaný vstup na pracovný trh nielen Slovenska ale aj hoci akéhokoľvek iného členského štátu EÚ. Musí prejsť najprv uznaním dokladov o vzdelaní, potom skúškou znalostí a napokon musí aj ovládať jazyk štátu, kde plánuje začať profesionálnu prax. Všetky tri podmienky sú logické a sú zamerané na to, aby sa pacientom poskytovala kvalitná zdravotná starostlivosť. Postup pri realizácii týchto spoločných pravidiel každý štát EÚ volí sám a neviem prísť na to, prečo si to Slovensko skomplikovalo.
Napríklad v susednom Česku uznanie diplomov krásne riešia lekárske vysoké školy a majú vytvorený systém, ktorý im pomáha kvalitné preskúmať žiadosť v úzkej súčinnosti so žiadateľom. Uvádzam príklad z Karlovej Univerzity, rektor ktorej vydal Opatrenie č. 38/2017, prílohou ktorého je tabuľka s minimálnym počtom hodín v jednotlivých predmetoch.
Napríklad v susednom Česku uznanie diplomov krásne riešia lekárske vysoké školy a majú vytvorený systém, ktorý im pomáha kvalitné preskúmať žiadosť v úzkej súčinnosti so žiadateľom. Uvádzam príklad z Karlovej Univerzity, rektor ktorej vydal Opatrenie č. 38/2017, prílohou ktorého je tabuľka s minimálnym počtom hodín v jednotlivých predmetoch.
Zdroj: (https://cuni.cz/UK-8289.html).
Je to úplne jednoduchá vec, ktorá ale vie pomôcť zorientovať sa zahraničnému lekárovi v tom, či jeho vzdelanie naozaj spĺňa minimálne požiadavky. Bohužiaľ na Slovensku taký podklad nie je k dispozícii a potom sa pokúšajú o uznanie diplomu aj takí, ktorí minimálne podmienky nespĺňajú, napríklad majitelia diplomov z čias Sovietskeho zväzu kedy pediatria nemala podobu štátnej skúšky. Míňajú svoje peniaze na poplatky, ale aj čas štátnych zamestnancov, ktorí to majú na starosti.
Uznávanie vzdelania (diplomu) na Slovensku rieši Ministerstvo školstva, ktoré je len medzičlánkom medzi žiadateľom a vybranou lekárskou vysokou školou. Proces vyzerá nasledovne: Ministerstvo školstva prijme žiadosť a pošle ju na vybranú lekársku vysokú školu, ktorá nemá priamy kontakt na žiadateľa. V praxi to dosť často vyzerá ako prehadzovanie si horúceho zemiaka bez úzkej súčinnosti s účastníkom konania. Ak sa náhodou žiadateľ chce informovať o stave žiadosti, Ministerstvo školstva odpovie, že veď univerzita ešte neodpovedala, prípadne, že veď univerzita odpovedala záporne, preto vašu žiadosť zamietame. Je nám to ľúto. Ak sa žiadateľ obráti na univerzitu, tá odpovie, že poskytnúť informácie nemôžu, keďže žiadateľom je ministerstvo školstva a všetko treba riešiť cez nich. Aj odvolanie a oni budú kontaktovať vysokú školu.
Ministerstvo školstva sa obhajuje, že riešia všetky regulované povolenia, vrátane lekárskych profesií. Neregulované majú na starosti vysoké školy. Otázka je, či v časoch nedostatku zdravotníckeho personálu systém typu Berlínsky múr, teda nepustiť ďalej, je logický a či nie je vhodný čas na jeho prehodnotenie. Veď ministerstvo evidentne nevie reagovať na špecifické otázky žiadateľov-lekárov a práve odpovede na tieto otázky by uľahčili proces uznávania vzdelania zahraničných lekárov. Poznám prípad lekára s pobytom v Košiciach, ktorý riešil uznanie diplomu na ministerstve školstva v Bratislave neuveriteľné 2 roky. Určite by to jednoduchšie zvládol na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
Po uznaní vzdelania nasleduje odborná skúška v slovenčine a na jej zvládnutie je potrebná veľmi vysoká úroveň znalosti jazyka a príprava štýlom: Musíte ovládať všetko a preto otázky k skúške nepotrebujete. Zoznam literatúry je zverejnený a sú to knihy v slovenčine a češtine. Takže po preštudovaní literatúry uchádzači budú dokonalé ovládať nie len slovenčinu ale aj český jazyk. Odbornú skúšku majú na starosti lekárske fakulty a preto prvotný kontakt s uznaním vzdelania by určite prispel k ich vzájomnému porozumeniu.
Po odbornej skúške nasleduje jazyková skúška na znalosť slovenčiny a práve ona je v gescii rezortu zdravotníctva. Prečo akurát jazykovú skúšku robí ministerstvo zdravotníctva? Sú to odborníci na jazyk? Načo vôbec niečo také existuje po absolvovaní odbornej skúšky v slovenčine? Jediný dôvod, ktorý nápadne premýšľajúceho človeka je asi taký, aby pani ministerka vedela povedať toto „Za mesiac máj sme mali štyri jazykové skúšky. Úspešnosť bola 100-percentná“.
Návrhy
Navrhujem, aby si rezorty vymenili právomoci, nech každý zodpovedá za to, čo logicky rieši:
Navrhujem , aby jazyková skúška mohla byť prvou v poradí cesty k uznaniu kvalifikácie, alebo úplné zrušená ako nepotrebná.
Navrhujem stanoviť minimálne požiadavky pre uznanie vzdelania a oboznamovať s tým záujemcov.
Uznávanie vzdelania (diplomu) na Slovensku rieši Ministerstvo školstva, ktoré je len medzičlánkom medzi žiadateľom a vybranou lekárskou vysokou školou. Proces vyzerá nasledovne: Ministerstvo školstva prijme žiadosť a pošle ju na vybranú lekársku vysokú školu, ktorá nemá priamy kontakt na žiadateľa. V praxi to dosť často vyzerá ako prehadzovanie si horúceho zemiaka bez úzkej súčinnosti s účastníkom konania. Ak sa náhodou žiadateľ chce informovať o stave žiadosti, Ministerstvo školstva odpovie, že veď univerzita ešte neodpovedala, prípadne, že veď univerzita odpovedala záporne, preto vašu žiadosť zamietame. Je nám to ľúto. Ak sa žiadateľ obráti na univerzitu, tá odpovie, že poskytnúť informácie nemôžu, keďže žiadateľom je ministerstvo školstva a všetko treba riešiť cez nich. Aj odvolanie a oni budú kontaktovať vysokú školu.
Ministerstvo školstva sa obhajuje, že riešia všetky regulované povolenia, vrátane lekárskych profesií. Neregulované majú na starosti vysoké školy. Otázka je, či v časoch nedostatku zdravotníckeho personálu systém typu Berlínsky múr, teda nepustiť ďalej, je logický a či nie je vhodný čas na jeho prehodnotenie. Veď ministerstvo evidentne nevie reagovať na špecifické otázky žiadateľov-lekárov a práve odpovede na tieto otázky by uľahčili proces uznávania vzdelania zahraničných lekárov. Poznám prípad lekára s pobytom v Košiciach, ktorý riešil uznanie diplomu na ministerstve školstva v Bratislave neuveriteľné 2 roky. Určite by to jednoduchšie zvládol na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
Po uznaní vzdelania nasleduje odborná skúška v slovenčine a na jej zvládnutie je potrebná veľmi vysoká úroveň znalosti jazyka a príprava štýlom: Musíte ovládať všetko a preto otázky k skúške nepotrebujete. Zoznam literatúry je zverejnený a sú to knihy v slovenčine a češtine. Takže po preštudovaní literatúry uchádzači budú dokonalé ovládať nie len slovenčinu ale aj český jazyk. Odbornú skúšku majú na starosti lekárske fakulty a preto prvotný kontakt s uznaním vzdelania by určite prispel k ich vzájomnému porozumeniu.
Po odbornej skúške nasleduje jazyková skúška na znalosť slovenčiny a práve ona je v gescii rezortu zdravotníctva. Prečo akurát jazykovú skúšku robí ministerstvo zdravotníctva? Sú to odborníci na jazyk? Načo vôbec niečo také existuje po absolvovaní odbornej skúšky v slovenčine? Jediný dôvod, ktorý nápadne premýšľajúceho človeka je asi taký, aby pani ministerka vedela povedať toto „Za mesiac máj sme mali štyri jazykové skúšky. Úspešnosť bola 100-percentná“.
Návrhy
Navrhujem, aby si rezorty vymenili právomoci, nech každý zodpovedá za to, čo logicky rieši:
- Uznanie vzdelania preložiť na lekárske fakulty vysokých škôl, príp. ministerstvo zdravotníctva.
- Jazyková skúška patrí pod rezort školstva, prípadne by to mali mať na starosti jazykové školy.
Navrhujem , aby jazyková skúška mohla byť prvou v poradí cesty k uznaniu kvalifikácie, alebo úplné zrušená ako nepotrebná.
Navrhujem stanoviť minimálne požiadavky pre uznanie vzdelania a oboznamovať s tým záujemcov.
Aktuálne články Alony Kurotovej sú dostupné aj na dennikn.sk