Viem, aký názor majú Slováci (napriek tomu, že ma veľmi zarazil nedávny prieskum o postojoch Slovákov k vojne na Ukrajine) a zvyšok civilizovaného sveta na Rusov. Žijem na Slovensku už približne 15 rokov, moje deti sú Slováci. Som však pôvodom krymská Ruska, mám na Kryme množstvo známych aj blízkych ľudí.
Moje rodné mesto Bachčisaraj na Kryme sa nedávno dostalo do ukrajinských správ a odtiaľ ďalej do sveta cez sociálne siete. Na internete kolovalo video, na ktorom svadobčania tancovali na ukrajinskú pesničku. Reakciou okupantov bola hrozba trestnej zodpovednosti všetkých účastníkov svadby spolu so znárodnením ich majetku. Áno, nazývam ich okupantami, napriek tomu, že po otcovi som Ruska, po matke Ukrajinka, a mojím prvým jazykom je ruština a nie ukrajinčina.
Pamätám si však aj slobodu, ktorú sme v 90-tych a nultých rokoch zažívali. Pozerali sme ukrajinské, ruské ale aj tatárske správy, tancovali sme na americké, indické a nemecké pesničky a mali právo na názor. Teraz to pre mojich kamarátov a rodinu v Bachčisaraji nemožné. Žijú v uzavretej bubline a to až takej, že sa k nim tak skoro nedostanem.
Keď sa Rus hanbí za to, že je Rusom
Viem, že drvivá väčšina Rusov žijúcich na území Ruska majú vymyté mozgy, aj tam mám množstvo známych, študovala som v Petrohrade. Rusi žijúci za hranicami sa však hanbia za to, čo pácha Putin a s ním ruský národ na Ukrajine. Za všetkým, opäť moja osobná skúsenosť. Mám 10-ročnú krstnú dcéru. Jej otec, má ukrajinský pas, jej mama je Ruska. Krstná dcéra sa narodila na Slovensku, ale má ruský pas po svojej mame. Jej rodičia nesplnili zatiaľ všetky podmienky na získanie slovenského občianstva.
V auguste som s krstniatkom aj s mojimi s deťmi navštívila Pobaltsko. Krstná dcéra sa hanbila sa a bála prechodu hraníc. Schovávala svoj ruský pas. Bolo mi veľmi ľúto, že taká malá duša, ktorá nemá žiadny podiel viny na tom, čo sa deje vo svete, sa tak trápi. Vysporiadava sa však s „bremenom“, že je Ruska, podľa mňa veľmi statočne. Povedala mi, že rada pomáha ukrajinským utečencom v škole so slovenčinou a snaží sa ich podporiť v integrácii.
Kto iný by mal povedať pravdu Rusovi, ak nie Rus?
K tomuto všetkému oznámil Putin čiastočnú mobilizáciu pre mnohých Rusov. Neverili sme, že to môže byt ešte horšie, aj keď je to vraj vo vojnových časoch logickým krokom. Stále sme dúfali, že sa to nejako spraví, že sa to skončí, ale nie. Teraz vieme, že Putin ide ďalej a ťahá do priepasti celý ruský národ. Všetci vieme, že sila slova je najsilnejšia zbraň a propaganda riadená štátom je zbraň s cieľom vymazať z hláv ľudu všetky názory, okrem toho „správneho“. Bohužiaľ Sovietsky zväz poskytol veľmi dobré skúsenosti a prax v tejto oblasti a tak v Rusku môžeme sledovať neuveriteľne pozoruhodné výsledky tejto schopnosti. Prepláchnuté mozgy ale nemajú všetci a preto by sme určite nemali hodiť všetkých do jedného vreca. Zároveň však nesmieme pripustiť ospravedlnenie vojnových zločinov a zabudnúť na straty na životoch.
Napadlo mi, že z každej krízy a vojny vzišlo pre ľudstvo ponaučenie. Bohužiaľ vojna je často vnímaná ako biznis, ktorého snahou je zarobiť. Chcela by som veriť, že ľudskosť ale zvíťazí nad materiálnym záujmom a prekonáme krízu ľudskosti, ktorá tu je bohužiaľ tiež. A kto iný, ak nie Rus má povedať pravdu Rusovi. Preto si myslím, že mali by sme podporiť utekajúcich Rusov a nezabuchnúť im dvere pred nosom.
Pamätám si však aj slobodu, ktorú sme v 90-tych a nultých rokoch zažívali. Pozerali sme ukrajinské, ruské ale aj tatárske správy, tancovali sme na americké, indické a nemecké pesničky a mali právo na názor. Teraz to pre mojich kamarátov a rodinu v Bachčisaraji nemožné. Žijú v uzavretej bubline a to až takej, že sa k nim tak skoro nedostanem.
Keď sa Rus hanbí za to, že je Rusom
Viem, že drvivá väčšina Rusov žijúcich na území Ruska majú vymyté mozgy, aj tam mám množstvo známych, študovala som v Petrohrade. Rusi žijúci za hranicami sa však hanbia za to, čo pácha Putin a s ním ruský národ na Ukrajine. Za všetkým, opäť moja osobná skúsenosť. Mám 10-ročnú krstnú dcéru. Jej otec, má ukrajinský pas, jej mama je Ruska. Krstná dcéra sa narodila na Slovensku, ale má ruský pas po svojej mame. Jej rodičia nesplnili zatiaľ všetky podmienky na získanie slovenského občianstva.
V auguste som s krstniatkom aj s mojimi s deťmi navštívila Pobaltsko. Krstná dcéra sa hanbila sa a bála prechodu hraníc. Schovávala svoj ruský pas. Bolo mi veľmi ľúto, že taká malá duša, ktorá nemá žiadny podiel viny na tom, čo sa deje vo svete, sa tak trápi. Vysporiadava sa však s „bremenom“, že je Ruska, podľa mňa veľmi statočne. Povedala mi, že rada pomáha ukrajinským utečencom v škole so slovenčinou a snaží sa ich podporiť v integrácii.
Kto iný by mal povedať pravdu Rusovi, ak nie Rus?
K tomuto všetkému oznámil Putin čiastočnú mobilizáciu pre mnohých Rusov. Neverili sme, že to môže byt ešte horšie, aj keď je to vraj vo vojnových časoch logickým krokom. Stále sme dúfali, že sa to nejako spraví, že sa to skončí, ale nie. Teraz vieme, že Putin ide ďalej a ťahá do priepasti celý ruský národ. Všetci vieme, že sila slova je najsilnejšia zbraň a propaganda riadená štátom je zbraň s cieľom vymazať z hláv ľudu všetky názory, okrem toho „správneho“. Bohužiaľ Sovietsky zväz poskytol veľmi dobré skúsenosti a prax v tejto oblasti a tak v Rusku môžeme sledovať neuveriteľne pozoruhodné výsledky tejto schopnosti. Prepláchnuté mozgy ale nemajú všetci a preto by sme určite nemali hodiť všetkých do jedného vreca. Zároveň však nesmieme pripustiť ospravedlnenie vojnových zločinov a zabudnúť na straty na životoch.
Napadlo mi, že z každej krízy a vojny vzišlo pre ľudstvo ponaučenie. Bohužiaľ vojna je často vnímaná ako biznis, ktorého snahou je zarobiť. Chcela by som veriť, že ľudskosť ale zvíťazí nad materiálnym záujmom a prekonáme krízu ľudskosti, ktorá tu je bohužiaľ tiež. A kto iný, ak nie Rus má povedať pravdu Rusovi. Preto si myslím, že mali by sme podporiť utekajúcich Rusov a nezabuchnúť im dvere pred nosom.
Aktuálne články Alony Kurotovej sú dostupné aj na dennikn.sk