Anastasia Kuzminová je Ruska, získala však pre Slovensko šesť olympijských medailí, je majsterkou sveta a získala aj malý glóbus vo Svetovom pohári. Preslávila Slovensko, cíti sa tu doma. A Slovensko ju prijalo s otvorenou náručou. Aj ja som cudzinka. Podobne ako Nasťu ma na Slovensko priviedol manžel – hoci ten môj je rodený Slovák – Bratislavčan. A tiež sa mi tu narodili dve deti.
Ako cudzinka, ktorou sa – napriek 14 rokom, čo tu žijem – budem čas od času cítiť až do konca svojho života, jej rozumiem, keď hovorí, že sa nedá zmazať to, kde sa človek narodí. Mojím rodiskom je Krym, ktorý Rusko anektovalo pred piatimi rokmi. Som krymská Ruska. A som rada, že moji rodičia a brat prišli za mnou na Slovensko ešte v roku 2012, teda dva roky pred vojnou. Mali tu už zázemie – dcéru a vnúčatá. A keďže za mnou chodili, považovali Slovensko za dobrú krajinu. Na žitie aj na podnikanie. Dostali sa sem však až na druhý pokus, prvú žiadosť im cudzinecká polícia zamietla. O rodičov som žiaľ už prišla, brat stále žije a pracuje na Slovensku.
Keďže sa s manželom už od môjho ukončenia jazykového kurzu zaoberáme pomocou vysokokvalifikovaným cudzincom s príchodom na Slovensko, vieme, že to nie je ojedinelý príbeh. Ešte donedávna však boli lepšie časy. Ihneď od začiatku nášho podnikania sa nám darilo. Cudzinci mali záujem podnikať na Slovensku najmä vďaka rovnej 19-percentnej dani z príjmu. Tú však v roku 2013 vláda zrušila a odvtedy sa prostredie začalo meniť. Zavedenie zdravotného poistenia a dane na dividendy, zvýšenie dane z príjmu či zavedenie milionárskej dane nám berie najkvalitnejších klientov. ITčkári idú radšej do Gruzínska, logistické firmy do Maďarska a Poľska, lekári do Česka a Nemecka.
Mení sa aj vnímanie Slovákov voči ľuďom prichádzajúcim z postsovietskych krajín. Začínajú byť podozrievaví. Častokrát sa stáva, že nerozlišujú dokonca jednotlivé národnosti. Ukrajincov, Rusov, Bielorusov hádžu do jedného vreca. Keďže je to každodenná náplň mojej práce, poznám mnoho príbehov dobrých ľudí, ktorí ani nechceli opustiť svoju krajinu. Ako napríklad vynikajúca pediatrička z vojnou zmietaného Donecka, ktorá chcela začať nový život so svojou rodinou na Slovensku. To ju však neprijalo, lebo hoci má Slovensko problém s nedostatkom lekárov, nie je ústretové voči tým zahraničným.
Slovensko je mojím domovom, mám ho rada a nechcela by som bývať inde. Pred štrnástimi rokmi sa mi to zdalo nepredstaviteľné. Študovala som v Petrohrade, ktoré je oproti Bratislave niekoľkonásobne väčšie mesto s obrovskými možnosťami. Kvôli manželovi som prišla žiť na Slovensko, malej ale krásnej krajiny. S dobrými ľuďmi. Ibaže systém, ktorý by mal byť nápomocný, dovoľuje úradníkom vyvyšovať sa nad iných a komplikovať im život a prácu. Hovorím nielen zo skúseností množstva našich klientov, ale aj z mojej vlastnej. Konzulárni pracovníci mi pri príchode dali jasne najavo, že nemám Slovensku čo ponúknuť. Akoby mladé 21-ročné dievča z Ruska nebolo dobré na nič iné ako na tanec pri tyči.
A to mi je veľmi ľúto. Slovensko takto prichádza o množstvo odborníkov, ktorí by mohli zlepšiť život nielen sebe ale aj novej krajine a jej ľuďom. A možno ju raz aj presláviť. Tak ako sa to podarilo Nasti.
Ako cudzinka, ktorou sa – napriek 14 rokom, čo tu žijem – budem čas od času cítiť až do konca svojho života, jej rozumiem, keď hovorí, že sa nedá zmazať to, kde sa človek narodí. Mojím rodiskom je Krym, ktorý Rusko anektovalo pred piatimi rokmi. Som krymská Ruska. A som rada, že moji rodičia a brat prišli za mnou na Slovensko ešte v roku 2012, teda dva roky pred vojnou. Mali tu už zázemie – dcéru a vnúčatá. A keďže za mnou chodili, považovali Slovensko za dobrú krajinu. Na žitie aj na podnikanie. Dostali sa sem však až na druhý pokus, prvú žiadosť im cudzinecká polícia zamietla. O rodičov som žiaľ už prišla, brat stále žije a pracuje na Slovensku.
Keďže sa s manželom už od môjho ukončenia jazykového kurzu zaoberáme pomocou vysokokvalifikovaným cudzincom s príchodom na Slovensko, vieme, že to nie je ojedinelý príbeh. Ešte donedávna však boli lepšie časy. Ihneď od začiatku nášho podnikania sa nám darilo. Cudzinci mali záujem podnikať na Slovensku najmä vďaka rovnej 19-percentnej dani z príjmu. Tú však v roku 2013 vláda zrušila a odvtedy sa prostredie začalo meniť. Zavedenie zdravotného poistenia a dane na dividendy, zvýšenie dane z príjmu či zavedenie milionárskej dane nám berie najkvalitnejších klientov. ITčkári idú radšej do Gruzínska, logistické firmy do Maďarska a Poľska, lekári do Česka a Nemecka.
Mení sa aj vnímanie Slovákov voči ľuďom prichádzajúcim z postsovietskych krajín. Začínajú byť podozrievaví. Častokrát sa stáva, že nerozlišujú dokonca jednotlivé národnosti. Ukrajincov, Rusov, Bielorusov hádžu do jedného vreca. Keďže je to každodenná náplň mojej práce, poznám mnoho príbehov dobrých ľudí, ktorí ani nechceli opustiť svoju krajinu. Ako napríklad vynikajúca pediatrička z vojnou zmietaného Donecka, ktorá chcela začať nový život so svojou rodinou na Slovensku. To ju však neprijalo, lebo hoci má Slovensko problém s nedostatkom lekárov, nie je ústretové voči tým zahraničným.
Slovensko je mojím domovom, mám ho rada a nechcela by som bývať inde. Pred štrnástimi rokmi sa mi to zdalo nepredstaviteľné. Študovala som v Petrohrade, ktoré je oproti Bratislave niekoľkonásobne väčšie mesto s obrovskými možnosťami. Kvôli manželovi som prišla žiť na Slovensko, malej ale krásnej krajiny. S dobrými ľuďmi. Ibaže systém, ktorý by mal byť nápomocný, dovoľuje úradníkom vyvyšovať sa nad iných a komplikovať im život a prácu. Hovorím nielen zo skúseností množstva našich klientov, ale aj z mojej vlastnej. Konzulárni pracovníci mi pri príchode dali jasne najavo, že nemám Slovensku čo ponúknuť. Akoby mladé 21-ročné dievča z Ruska nebolo dobré na nič iné ako na tanec pri tyči.
A to mi je veľmi ľúto. Slovensko takto prichádza o množstvo odborníkov, ktorí by mohli zlepšiť život nielen sebe ale aj novej krajine a jej ľuďom. A možno ju raz aj presláviť. Tak ako sa to podarilo Nasti.
Aktuálne články Alony Kurotovej sú dostupné aj na dennikn.sk